Pepe a Naty

Bol to čas, ktorý pre nich znamenal tak veľa. Ich posledné spoločné minúty. Prvý novembrový večer boli opäť spolu. Len on a ona. Opäť cítila jeho prítomnosť, no už sa nebláznila, nesmiala. Po lícach jej stekali slzy. Položila na hrob kvety a zapálila sviečku. Spomínala. Na priateľa. Prešlo pár rokov a mladý muž sa vybral na prechádzku. Mal ale vopred daný cieľ. Šiel na miesto, kde raz stratil niečo cenné. Stratil kúsok seba. Stratil veľa. Stratil kamaráta. Prešiel popri ceste, zašiel za zákrutu, pokľakol ku krížiku s fotkou mladého usmievavého chlapca. Bol taký, akého si ho chcel pamätať. Zapálil sviečku. Jeho slzy rosili trávu okolo, ľudia sa naňho zvláštne pozerali, ale on si to nevšímal. Pred očami mal len ten deň, spomienky. A výčitky. Aj ona aj on mali dni smutné. Ešte pred pár rokmi mali plány do budúcnosti, mali sny a ideály a celý život pred sebou. Boli mladí a chceli tak veľa. Zažiť plno nových vecí s človekom, ktorého si vážili, ktorého rešpektovali a ktorý pre nich znamenal viac ako čokoľvek iné. Ale osud to zariadil ináč. Stačila sekunda a plány sa zrútili ako domček z karát. Na jej tvári ostali slzy, v jeho hlave kopa nezodpovedaných otázok. Strata najlepšieho priateľa ich zasiahla. Veď vedel o nich viac ako ktokoľvek iný, prečo práve on musel odísť? Stačil mu jediný pohľad a vedel, čo ich trápi, čo teší. Dokázal ich rozosmiať, ak sa utápali v slzách. Stál pri nich, keď sa im zvyšok sveta otočil chrbtom. Ten priateľ naučil to dievča mnohým veciam. No hlavne dôverovať ľuďom rovnako ako aj sebe. Vďaka nemu je dnes sebavedomá a ukecaná slečna, ktorá sa nebojí povedať, čo si myslí. Už nesedí ticho v kúte a nečaká, kým si ju niekto všimne. Neutápa sa v slzách, lebo vie, že on by to tak nechcel. Vravieval jej, že to, čo sa stalo sa už neodstane, nech urobíme čokoľvek, aby to bolo podľa našich predstáv. Stále, keď si začne niečo vyčítať, spomenie si na to. Ona za tú nehodu nemôže. Nikto za ňu nemôže a ak aj áno, je zbytočné hľadať vinníka – čo sa stalo, sa neodstane. Aj chlapec si stále kladie otázky – možno, keby mu zavolal skôr, možno, keby odišli pár minút neskôr, možno mali ísť inou cestou. Vtedy príde to dievča a povie presne to, čo by povedal ich blízky kamarát. A vie, že to je viac ako tisíce prázdnych slov, ktoré mu hovoria ostatní. Niekedy stačí tak málo. Vyplakať sa a zavrieť oči. Vtedy pocítite vo vzduchu zvláštny vánok. Nabehnú Vám zimomriavky a zachveje sa hlas. To Vás prišiel navštíviť priateľ. A hádam nechcete, aby Vás videl smutnú, smutného. Alebo áno?